30. september 2004   (autor: ViViT)

Boh premáha zlobu. Keď som bola malá, veľmi som sa bála svojho mohutného a hnevom sršiaceho otecka. Tým viac, keď som nebola poslušná a blížil sa čas jeho príchodu domov. Boli to veľmi mučivé chvíle. V mojej detskej mysli sa vynárali všetky možné i nemožné hororové scény, čo vždy u nás doma nasledovali. Stres zo strachu a hrôzy často nútil mňa i mojich súrodencov klamať, vymýšľať si, aby otecko nezúril, nemučil, nebil remeňom, kde len zasiahol. Neskôr, trochu povyrastúc z detského strachu, pri čítaní Starej zmluvy, o bojoch, vojnách, s mnohotisícmi pobitých, som sa utvrdila v tom, že Boh je hrozný tyran a krutovládca. Žiaľ, až po mnohých rokoch, keď ma On sám hľadal, našiel a očistil, aby som mohla ísť s Ním a poznávať pravdu, zistila som, aký je dobrý, milosrdný, úžasný a nádherný! Už viem, čo je to mať bázeň pred Ním, pred Jeho majestátom všemohúcnosti a jedinečnosti. Veď, kto je ako On? Kto z ľudí môže prikázať a stane sa, koho poslúchajú nebesia, kto vetru velí a kto tíši rozbúrené more? Kto dáva vzklíčiť semenu a kto môže pohnúť základmi zeme? Žiť s bázňou k Bohu a Pánovi znamená milovať Ho. Veď koho milujeme, tomu chceme dať všetko, urobiť pre neho všetko, o čo nás požiada, ba ešte viac, lebo láska v nás chce dávať. Lebo najskôr to bola Jeho láska, ktorá sa dala za nás v Jeho milovanom Synovi Ježišovi Kristovi. Aj dnes prichádza Božia láska ku mne i k tebe a chce mať s nami spoločenstvo, chce milovať, chce nám pomáhať, sprevádzať nás a chrániť. Ona ide s nami, aj keď sme ju o to výslovne nežiadali. Lebo Boh je láska! Tak poď, dajme sa ňou viesť!

(Evanjelický spevník, č. 233)

1.Mojžišova 16,6b-14

Modlíme sa za zbor: Zemianske Podhradie